Nepokojný pes
Už dávnejšie som vám chcela napísať, ale rana bola priveľmi čerstvá. Tretí september minulého roka bol deň ako každý iný. Ráno som zobudila môjho dvadsaťšesťročného syna, urobila som mu raňajky, zabalila desiatu a vychystala ho do práce. Rozlúčili sme sa ako obyčajne pozdravom "ahoj". Bol šofér, vozil jačmeň do sladovne. Mladšia dcérka pracuje v trnavskom Figare, v ten deň mala popoludňajšiu smenu. Má malého psíka, ktorý sa rád pozerá z okna. Keď dcéra odchádzala, kývali sme jej ako obyčajne z okna, kým nezašla za roh. Vtedy som obrátila pohľad na chodník oproti nášmu domu. Videla som tam syna, ako prichádza domov, máva mi rukou a usmieva sa na mňa. Prekvapila som sa, čo sa stalo, prečo sa vracia tak skoro, veď ešte nie sú ani dve hodiny. Išla som mu otvoriť dvere, ale na moje prekvapenie - jeho nikde.
Ako je to možné, veď som ho predsa jasne videla! Od tej chvíle psík behal od okna k dverám a zase späť ako pojašený. Nevedela som, čo s tým psíkom je. Že by sa niečo mohlo stať synovi, to mi ani vo sne nenapadlo! Keď prišiel manžel domov z práce, bola som už veľmi nepokojná, ale on len kývol rukou, chlapec je dospelý, čo sa oňho strachuješ, veď príde...
Hľadali ho kamaráti, vyzváňal telefón, ale syna nikde... Až večer nám z nemocnice oznámili, že náš syn Jarko mal vážnu dopravnú nehodu a je mŕtvy. Vodič kamiónu mu nedal v zákrute na Bielej hore v Jablonici prednosť, môj syn doňho narazil a zabil sa. Vysvetlila som si to po svojom - keď sa mi v tom okne zjavil, prišiel sa so mnou rozlúčiť.
Zdroj: neuveritelne.szm.sk
Foto: vtipy.netroof.sk